BULL SPORTS - KŠK Rožňava

Sú "bojové plemená" naozaj nebezpečné?

Sú "bojové plemená" naozaj nebezpečné?

Takzvané ,,bojové plemená,, – Americký Pit Bull teriér, Rotvajler, Bull teriéri, Staford.

Sú naozaj tieto plemená nebezpečné?

V posledných rokoch nás médiá informujú až znepokojujúco často o brutálnych útokoch psa na človeka. Takmer hororové príbehy nešťastných obetí, ktoré agresívny pes dohnal k zúfalému úteku či holému boju o život, vyvolávajú u verejnosti hlboké znepokojenie. Spúšťačom najväčšej vlny zdesenia a odporu sú zákonite prípady, v ktorých je vážne zranené dieťa. Bohužiaľ ani o tragédie tohto typu nie je núdza. Stále viac ľudí oprávnene volá po nutnosti riešenia bezpochyby povážlivej situácie. Mnohí vidia hlavné východisko v zákaze chovu tzv. bojových plemien psov.

Čo je to vlastne „bojové plemeno“?

Drsné psie zápasy boli obľúbenou ľudskou kratochvíľou aj šancou privyrobiť si po celé stáročia. Psy bojovali buď proti sebe navzájom alebo boli stavaní do boja s inými, väčšinou oveľa silnejšími zvieratami. Psie zápasy sa tešili enormnému záujmu počas 18. a 19. storočia, postupne došlo v drvivej väčšine štátov k ich zákazu. V súčasnosti prebiehajú ojedinele ilegálne. Niektorí ľudia veria, že psy určitých plemien majú geneticky zakódované sklony k vysokej agresivite voči človeku. Žiadne také plemená však neexistujú už tisíce rokov. Naposledy boli chované veľmi silné psy, určené údajne na boj proti ľuďom, v staroveku. Priama chovná línia týchto typov psov neskôr zanikla.

Bordeauxská doga označenie „bojové plemeno“ dokonca už nie je ani oficiálne uznané. V odborných kruhoch panuje všeobecná snaha o úplnú elimináciu používania tohto termínu, ktorý je značne zavádzajúci. Zatiaľ bol v tomto ohľade zaznamenaný len pramalý úspech, pretože označenie sa všeobecne dosť ujalo a je aj naďalej úzko späté s okruhom plemien, ktoré boli v minulosti pre psie zápasy hojne používané. O aké plemená teda konkrétne ide? Ide v prvom rade o Amerického Pit Bull teriéra, Rotvajlera, rôzne typy Bull teriérov vrátane obľúbeného Staforda, Brazílsku filu, Buldoga, Kanársku či Bordeauxskú dogu a niekoľko ďalších plemien, ktoré majú podobné fyzické rysy a majú do istej miery spoločnú históriu.

Minoritní páchatelia s ničivou razanciou

Bull teriér. Práve zástupcovia tejto skupiny plemien figurujú v rade najvážnejších incidentov, o ktorých sa dá dozvedieť z novín alebo televízie. Z tohto faktu pramení mienka veľkého počtu ľudí, že ide o zďaleka najväčších psích agresorov. Skutočnosť je však taká, že ročne je len na Slovensku a v Čechách pohryznutá psom stovka ľudí, pričom drvivé percento prípadov nemajú na svedomí tzv. bojové psy, ale príslušníci plemien, považovaných často za úplne mierumilovné. Ak je však niekto atakovaný malým chlpatým útočníkom typu jazvečíka či Chihuahua, väčšinou nie sú následky takéhoto napadnutia nijako fatálne. Preto sa o nich nikde toľko nepíše.

Závažnosť následkov aj len náhodného útoku je skrátka považovaná za jeden z hlavných ukazovateľov potenciálnej nebezpečnosti daného psa. Z tohto dôvodu predstavujú psy, ktorých predkovia boli stavaní do ringu a nabádaní k bratovražednému boju, obávanú hrozbu. Títo psi, pochádzajúci z rôznych končín sveta, majú totiž niečo spoločné: sila ich čeľustí je nadpriemerná, rovnako ako ich odolnosť voči bolesti a odhodlanie doviesť boj ak raz začatý do konca.

Svaly kontra mozog

Veľká fyzická sila „bojových psích plemien“ je teda nevyvrátiteľným faktom. Niektorí zástupcovia diskutovaných plemien môžu mať navyše v porovnaní s ostatnými psami silné sklony k dominantnému správaniu sa voči iným zvieratám. Mohutná telesná konštrukcia, značný fyzický potenciál a niekedy aj túžba dominovať – to nie je práve ideálny recept na ľahko ovládateľného psa. Avšak to, či bude mať táto kombinácia faktorov u konkrétneho jedinca ničivé následky, je už len špekulácia. Svaly sú prostriedkom na vykonanie toho, aké signály vysiela myseľ. A myseľ psa je veľmi tvárna. Musí ale načúvať tomu správnemu učiteľovi. A tým nemôže byť zďaleka každý.

Zdravo sebavedomý pes, ktorý bol dôkladne socializovaný a vychovávaný s maximálnou starostlivosťou, je vzdialený problematickým návykom a desivým strachov zo zažitých krívd. Pokiaľ má aj dostatok fyzickej aktivity a je primerane zamestnaný, nepotrebuje ventilovať svoju nadbytočnú energiu nežiaducim spôsobom. Taký pes bezdôvodne neútočí na ľudí ani na zvieratá okolo seba. Psy, ktorí majú tendenciu agresívne napádať iných psov alebo dokonca človeka, trpia behaviorálnymi problémami, ktoré je potrebné odborne riešiť. Len zlomok prípadov agresivity u psov je spôsobený závažnými zdravotnými problémami typu nádor na mozgu. Väčšinou ide o agresivitu ktorá je následkom úplne chybného prístupu chovateľa.

Skutočná bomba: sme národom ľahkovážnych psíčkarov

Je potrebné znovu zdôrazniť, že záleží najmä na chovateľovi, akým smerom sa bude pes uberať. Nezodpovedný chovateľ dokáže svojím konaním nezriedka vytvoriť psovi doslova šrámy na duši. Či už ide o drobného trpasličieho pudla alebo urasteného amerického Pit Bull teriéra. U malého psa sa môže prejaviť potlačovaná frustrácia či nadmerná bojazlivosť zúfalým chňapaním po všetkom okolo, ktoré však býva len zriedkavo fatálne. Veľký a silný pes dokáže jedným dobre miereným uhryznutím privodiť úmrtie. Preto silný pes patrí zásadne do rúk skúseného chovateľa, ktorý je pripravený venovať psovi všetok svoj voľný čas, poskytnúť mu dostatočnú socializáciu aj dôsledný a trpezlivý výcvik.

Lenže doterajšia prax je úplne odlišná. Česká republika patrí medzi krajiny, ktorej obyvatelia milujú psov, napr. priemerným počtom psov na hlavu vysoko prevyšuje mnohé iné európske štáty. Lenže napr. aj kvantita slovenských psíčkarov nie je bohužiaľ priamo úmerná kvalite starostlivosti, ktorú svojim maznáčikom niektorí z nich venujú. Ku psom mnohokrát nie je pristupované s adekvátnou zodpovednosťou a napríklad dôkladný výcvik je stále skôr minoritnou záležitosťou. Pes je doteraz určitými ľuďmi vnímaný ako strážca, ktorý jednoducho „patrí k domu“ a je mu venovaná len minimálna pozornosť alebo je naopak zas až príliš poľudšťovaný a rozmaznávaný.

V tejto situácii je dosť znepokojujúcim faktom, že psi, ktorí spadajú medzi tzv. bojové plemená, sa u nás stali pomerne módnou záležitosťou. Zaobstaráva si ich stále viac ľudí. Tí často nemajú ani najmenšie tušenie, čo výchova takéhoto psa v skutočnosti znamená. Poskytujú mu od základov zle koncipovaný výcvik, založený na hrubých negatívnych metódach, čím u psa naštartujú nežiaduce správanie. Alebo výchovu zanedbávajú skoro úplne a ich pes sa stáva neriadenou strelou. Prvé náznaky problémov psa s dominanciou a neskôr aj agresivitou riešia títo samozvaní psíčkari najprv vyhýbaním sa ostatným psom, ľuďom a v konečnej fáze takmer absolútnou izoláciou psa. Tým celý problém graduje na maximum.

Princíp kolektívnej viny

Psy z nevyhovujúcich podmienok môžu vykazovať viac či menej závažné poruchy správania. Z rúk neskúsených chovateľov sa regrutujú problémoví jedinci, ktorí nenáratne poškodzujú renomé celých plemien a v súčasnej dobe v niektorých prípadoch aj priamo ohrozujú ich samotnú existenciu. Doslova explozívnu kombináciu predstavuje množstvo psov bez preukazu pôvodu z pochybných zdrojov, ktorých si paradoxne zaobstarávajú tí najmenej skúsení a zodpovední ľudia. Títo zástupcovia „bojových plemien“ potom dokážu vo vyhrotenom prípade napadnúť človeka s následným ťažkým zranením či dokonca úmrtím danej osoby. Toto sa nedá poprieť a je to silne alarmujúce.

Rovnako tak podstatné je ale mať na pamäti, že zámer napadnúť človeka, je u úplnej väčšiny týchto psov cudzí. Ba naopak, veľká časť spomínaných plemien je za normálnych podmienok viazaná na človeka tou najvrúcnejšou láskou a miluje bezhranične aj deti. Ak je chov týchto psov vedený zodpovedne a to isté platí o ich následnej výchove, ide o perfektných spoločníkov s vysokou inteligenciou. Niektorí z nich sú predurčení k tomu, aby brilantne uspeli v náročnej úlohe služobných psov. Plošný zákaz plemena by znamenal postih aj pre významnú skupinu psov, ktorí zvýšené riziko pre spoločnosť nepredstavujú.

Chybná identifikácia skutočného vinníka

Pokiaľ ako nástroj na filtráciu potenciálne nebezpečných jedincov použijeme kategóriu psieho plemena, býva efektívne vymedzenie cieľovej skupiny trochu problematické. Na základe akých kritérií je možné postupovať? Dôležitú úlohu hrajú štatistické údaje o najvyššom počte napadnutí zo strany psa v závislosti na plemene. Ďalším ukazovateľom je sila plemena, ktorá je v obmedzenej miere tiež merateľná, aj keď v tomto bode by zrejme nastali početné úskalia.

„Bojové plemená“ sú bezpochyby potenciálne nebezpečné. Medzi približne štyrmi stovkami existujúcich psích plemien to ale rozhodne nie sú jediní silní psi, ktorí dokážu za istých podmienok privodiť škaredé zranenie. Čo taký Nemecký ovčiak, ktorý patrí medzi najbežnejšie chované psy? Alebo Aljašský malamut? A tak by sme mohli dlho pokračovať.

Predstavme si na záver hypotetickú situáciu, kedy by skupina plemien, ktorá teraz drží neslávne popredné priečky v počte závažných napadnutí človeka, neexistovala. Vrchol smutnej hitparády by bol akurát uvoľnený pre iné silné a veľké psie plemená. Pretože presne tento typ psov by si aj naďalej kupovali problematickí chovatelia, túžiaci z rôznych pohnútok slepo po silnom psovi. Ak má byť odstránené ohnisko ničivej patológie vo vzťahu človeka a psa, z ktorého pramení to najväčšie nebezpečenstvo, je potrebné zamerať sa na skutočných strojcov celého problému.